Skip to main content

Medzinárodný panel pre zmenu klímy (IPCC) predpokladá, že bez dostatočných opatrení môže priemerná teplota na Zemi stúpnuť do roku 2100 o štyri stupne Celzia. Následky otepľovania pozorujeme však už dnes, prejavuje sa predovšetkým zvýšenou frekvenciou extrémnych poveternostných udalostí, akými sú vlny horúčav, záplavy alebo suchá, a ich rastúcou intenzitou. To sú priame dôsledky klimatickej zmeny. V prípade urbánnych celkov existujú však aj dôsledky nepriame. Mestá totiž predstavujú „koncentrovaný organizmus“, v ktorom sú komunikačné kanály a vzájomné väzby veľmi úzko previazané, a porucha ktorejkoľvek z týchto štruktúr môže byť dôvodom výrazného kolapsu.

„koncentrovaný organizmus“

Rozdiel dôsledkov zmeny klímy urbánnych celkov v porovnaní s okolím súvisí aj s odlišným charakterom územia v mestách a na vidieku (vo voľnej krajine). Zastavané a spevnené plochy miest prispievajú k zosilneniu efektu tepelného ostrova a následne k vlnám horúčav. Odtok vody je v urbanizovanom prostredí oveľa rýchlejší. Pre mestá je zároveň typická oveľa väčšia hustota obyvateľstva a výskyt celého množstva zraniteľných skupín. Urbanizácia podmieňuje tlak na zelené a priepustné plochy a pod.

V súvislosti so zmenou klímy sa riešia dva primárne problémy: prvým je mitigácia (príspevok k eliminácii podmienok a procesov súvisiacich so zmenou klímy – napríklad otázka znižovania emisií skleníkových plynov alebo zvyšovanie účinnosti ich pohlcovania), druhým procesom je adaptácia, ktorá súvisí s dôsledkami priamych (lokálnych) účinkov zmeny klímy.

V prípade adaptačných procesov nejde však len o prispôsobovanie sa reálnym a aktuálnym dôsledkom a dopadom klímy, ale ide predovšetkým o prognózu budúceho vývoja a o prípravu na očakávané udalosti. Ide o dva odlišné problémy. Ak aj teoreticky úplne obmedzíme emisie skleníkových plynov, prejaví sa to za niekoľko desaťročí. Keby sme dnes zastavili celú ekonomiku, nepohlo by sa jediné auto a žiadna továreň by nefungovala,
otepľovanie by ešte istý čas prebiehalo. Pri mitigácii ide o celosvetové úsilie a o investíciu do budúcnosti s cieľom, aby sa priemerná teplota na Zemi nezvýšila o predpokladané štyri, či o viac stupňov Celzia. V prípade adaptácie na dopady zmeny klímy ide o krátkodobý a strednodobý proces. Je to
napríklad príprava na extrémy počasia – búrky, horúčavy, suchá, na predlžovanie peľovej sezóny, či na nové typy chorôb, príprava na zmenu životných podmienok, na zmenu ekonomických priorít a pod. Aj v prípade miest a ich okolia ide o čisto lokálny problém. V rámci života a praxe urbánnych celkov v súvislosti so zmenou klímy ide na všetkých úrovniach predovšetkým o nastavenie relevantných plánovacích a rozhodovacích
procesov. Základnou úlohou štátu musí byť garancia podmienok, v rámci ktorých komunálna sféra má mať možnosť bez problémov realizovať konkrétne adaptačné opatrenia – zodpovedajúce vlastnej lokalite a na základe individuálnej lokálnej stratégie. V podmienkach Slovenska už bola vypracovaná národná adaptačná stratégia a akčný plán na jej implementáciu (súčasťou oboch je aj problematika sídelného prostredia). Existuje aj národná nízkouhlíková stratégia, takže koncepčné prostredie pre aktivity miest v oblasti zmeny klímy je už nastavené – aj keď nie celkom optimálne. Na národnej úrovni totiž stále absentuje účinná cielená legislatíva – zákony priamo zamerané na zmenu klímy, podľa ktorých by sa (nielen) mestá mohli riadiť a na podklade ktorých by mohli postaviť svoju lokálnu klimatickú agendu. Rovnako absentuje aj implementácia problematiky zmeny klímy do existujúcich a/alebo do pripravovaných zákonov.

Urbánna klimatická politika sa musí opierať o spomenuté dva základné piliere – o mitigačný a o adaptačný. V prípade mitigácie by sa mestá mali čo najviac orientovať na stratégiu znižovania emisii skleníkových plynov (najmä oxidu uhličitého) a na to by mali mať k dispozícii jasnú stratégiu opierajúcu sa o reálne údaje. Musí byť jasné, koľko emisií konkrétne mesto vytvára a v ktorých sektoroch. Dôraz by sa prioritne mal klásť na kritické
sektory, v ktorých sa produkuje najviac emisií. Nevyhnutnou súčasťou adaptačného piliera musí byť štúdia zraniteľnosti územia zameraná na prioritné dopady zmeny klímy v konkrétnej lokalite, či už ide o priestorovú (plošnú) zraniteľnosť miest, resp. ich častí, alebo o zraniteľnosť jednotlivých sektorov – dopravy, vodného hospodárstva, priemyslu, urbanizmu a pod. V súvislosti s dopadmi zmeny klímy nemožno tiež zabúdať na hodnotenie zraniteľnosti miest a súvisiacich procesov v urbánnom prostredí. Iba na základe takejto štúdie zraniteľnosti je následne možné určiť stratégiu adaptácie konkrétnej lokality. Ak štúdia zraniteľnosti absentuje, lokálnym adaptačným opatreniam chýba logické odôvodnenie.
Klimatická politika miest musí do určitej miery zlučovať oba spomenuté piliere – mitigačný i adaptačný (minimálne v časti konkrétnych opatrení a aktivít, ktoré mestá vykonávajú). Princípy každej mestskej klimatickej politiky musia zodpovedať univerzálnej hierarchickej štruktúre založenej na postupnosti nasledujúcich krokov:

1. Základom je vízia, z ktorej sa odvodzujú zásady a princípy, ktoré chce (musí) mesto v oblasti zmeny klímy dodržiavať.
2. Nasleduje mitigačná a adaptačná stratégia.
3. Výsledkom je spoločný akčný klimatický plán a jeho realizačný mechanizmus.

Súvisiace aktivity sa musia komplexne týkať všetkých zložiek samosprávy, čo znamená mať v meste jedno spoločné koordinačné pracovisko (napr. v nadväznosti na útvary hlavného architekta či v rámci strategického oddelenia), a neoddeliteľnou súčasťou klimatickej politiky mesta musia tiež byť zásady a princípy, ktoré rešpektujú všetci obyvatelia, orgány a podniky v meste.

Leave a Reply